AUTENTICKÉ KRESŤANSTVO

            V rámci predmanželskej prípravy sme mali zaujímavé stretnutie s jedným snúbeneckým párom. Od začiatku bolo evidentné - čo na záver stretnutia aj potvrdili - že prišli s jediným zámerom – „odbaviť“ si povinnosť a získať nevyhnutnú čiaročku. Predstavili sa ako ľudia, ktorí spolu chodia 16 rokov, z toho 10 žijú v spoločnej domácnosti, a teraz sa rozhodli svoj vzťah spečatiť manželstvom. Keď sme sa ich opýtali, prečo sa rozhodli pre svadbu v kostole, odpovedali tradične: „Pre nás to až tak podstatné nie je... Máme krst, sväté prijímanie, birmovku. Cirkev k nášmu vzťahu až tak veľmi nepotrebujeme, ale rozhodli sme sa, že predsa to chceme mať v kostole...“ Boli úprimní.
            Priznávame, že s pármi, ktoré zaujímajú takýto postoj, sa nám pracuje veľmi ťažko. A naozaj, naša komunikácia spočiatku dosť viazla. Keď sme chceli povedať pár slov o vzťahu manželov k rodičom a svokrovcom, on nás krátko stopol a oznámil: „O tom nemusíte hovoriť. Viete, my obaja sme vyrastali v detskom domove.“ To nám objasnilo, prečo vo svojom hodnotovom rebríčku zaradili vzťah s rodičmi na najnižšie priečky a omnoho vyššie hodnotenie sa dostalo vzťahom s priateľmi.
            Všimli sme si, že obaja vo svojich komentároch útočili na Cirkev a v niektorých veciach by ju najradšej rozniesli v zuboch. Tým sa však začali dostávať na povrch duše i mnohé zranenia a bolesti, ktorých sa im počas ich života dostalo. On spomenul, ako kňaz pred nimi, 13-14 ročnými chlapcami, hovoril o masturbácii ako o ťažkom hriechu a ceste do pekla. Takto sa tento mladý chalan stal svedkom toho, ako sa väčšina z týchto chlapcov postupne s Cirkvou rozlúčila. V spôsobe, ako kňaz pristupoval k nim, videl dôvod ubúdania mladých ľudí v kostoloch. Tiež mu ležala v žalúdku otázka celibátu, otázka postoja Cirkvi k rozvodom, odmietanie používania kondómov v Afrike ako ochrana pred AIDS, najviac však bol citlivý na neúprimnosť, klamstvo a pretvárku v dejinách Cirkvi i v súčasnosti. Ona zas nerozumela tomu, ako sa môže Cirkev pozerať na nich ako na hriešnikov, keď už pred šestnástimi rokmi si povedali svoje vzájomné „áno“, keď ľúbia sa stále v dobrom a zlom, keď ani jeden z nich nepoznal ani netúžil poznať iného partnera. Prečo sa má vyznávať z tohto ako z hriechu, keď ich telesný vzťah je tým najkrajším vyvrcholením ich vzájomnej lásky?
            Odpovedať na ich otázky bolo veľmi náročné. Ak by sme nemilovali Boha a našu Cirkev, ani by to nebolo možné. Museli sme ale pripustiť, že v mnohých veciach by mohla a mala konať Cirkev inak. Nemyslíme tým zľavenie zo zásad evanjelia alebo práve na zmenu prístupu zo strany kňazov. Skôr na to, že celá Cirkev veľmi potrebuje očistenie a obnovu. Naozaj svätých ľudí, ktorí čistotou svojho života budú môcť pretvárať svet v prostredí, v ktorom žijú. Uvedomovali sme si, že sa to týka nás všetkých a že výčitky sveta voči kresťanom nie sú až tak neoprávnené, ako sa nám niekedy v našom zúženom ponímaní zdá.
            Rozprúdila sa medzi nami búrlivá debata. Naši mladí snúbenci sa ukázali ako ľudia, ktorí to napriek náročnosti prostredia, z ktorého vyšli, majú vo svojich srdciach a mysliach celkom dobre usporiadané. Pochopili sme, že nie sú až takí nezrelí, ako sa na prvý pohľad zdalo. Že napriek útokom a obvineniam sú úprimnými hľadačmi pravdy, svätosti a lásky. A ak im ich neľahký život pomohol dospieť do takej vnútornej krásy, tak v tom je naozaj nutné vidieť zázračné pôsobenie Boha a jeho milosrdnej lásky. Myslím, že svojou úprimnosťou sú mu omnoho bližšie ako ktokoľvek z nás, ktorí sa nazývame kresťanmi a niekedy máme aj pocit, akoby sme len my vlastnili ten správny kľúč od kráľovstva. Pritom Ježiš hovorieval o tom, že tí zdanlivo najhriešnejší sú mu častokrát bližšie ako tí, ktorí sa tak radi zaraďujú medzi vyvolených.
            Vďaka stretnutiu s týmito vzácnymi ľuďmi sme si uvedomili, že cesta každého človeka k Bohu je naozaj vysoko osobná. Že nám neprislúcha súdiť iných, lebo nie sme schopní vidieť do ich sŕdc a vidieť ich život vo všetkých súvislostiach. To môže len Boh. Tiež sme si uvedomili, aká je dôležitá výchova k viere v rodine, tam, kde by to všetko malo začínať. Aká je podstatná živá viera rodičov, pretože bez nej dieťa sotva pochopí, aký význam má preň život v súlade s Božími normami. Nemôže mu byť len oznámené, čo smie a čo nesmie skôr ako by malo vybudovaný vzťah s Bohom. Inak budú Božie prikázania preň len bremenami, ktorých sa pri najbližšej príležitosti zbaví. Kňazi a katechéti ani pri najväčšej snahe napriek očakávaniam iných zázraky neurobia.
            Naši mladí snúbenci nás veľmi povzbudili k tomu, aby sme sa snažili o pravý svätý kresťanský život, lebo, uvedomujeme si, že len tak budeme môcť byť svedkami Krista v tomto svete. Povzbudzujeme k tomu i všetkých ostatných.